Pri rozprávaní o „pastierskej” hudbe regiónov Bojkov a Łemkov, treba na úvod podčiarknuť, že ide o dva druhy hudby. Hudba, ktorá ich sprevádzala na zábavách, svadbách, počas sviatkov (tiež na pohreboch) a hudba „striktne” pastierska, čiže interpretovaná pastiermi na salaši.
Sortiment typických nástrojov využívaných pri hre samotnými pastiermi nebol príliš široký. Predovšetkým sú to signalizačné nástroje, medzi ktorými hlavnú rolu zohráva fujara.
Naopak pastiersky roh je jeden z najviac archaických nástrojov, využívaných pastiermi a nielen v staroveku. Zvyčajne bol zhotovený z byvolieho alebo baranieho rohu. Od jeho dĺžky závisela sila a farba zvuku. To bol tiež nástroj na komunikáciu medzi pastiermi. Ľahšie sa ho dalo používať vzhľadom na rozmery a hmotnosť menšie ako fujara. Fujara sa používala zvyčajne na salaši, roh mal jednotlivý pastier a premiestňoval sa s ním. Výhodný komunikačný prostriedok napr. počas pasenia v lese či na lesných poľanách.
Ďalším nástrojom používaným všeobecne pastiermi (ale nielen) bola drumbľa. Neveľké, charakteristické bojkovské drumble efektívne spríjemňovali čas a ich transport si nevyžadoval žiadnu námahu. Často na nej hrali bojkovské ženy, aby si skrátili čas, ako aj na cestách.
Na drumbli sa hrá držiac ju v ústach a brnkajúc prstom po pohyblivom jazýčku. Nepohyblivá časť nástroja sa opiera o zuby. Zmeny výšky a farby zvuku sa získavali tak, že sa menila poloha ústnej dutiny (patričnými pohybmi jazyka a podnebia), menila sa poloha úst, hrdla a vťahovanie alebo vydychovanie vzduchu.
Na salaši si pastieri spríjemňovali čas tiež hraním rôznych melódií na pastierskych píšťalkách (sopiłkach). Ide takisto o jeden z najstarších, jednoduchých ľudových nástrojov. Zhotovovali sa z prútov: kaliny, bázy, liesky, trstiny. Jej dĺžka činila 30 – 40 cm. V dolnej časti mala päť – šesť dierok. V rôznych regiónoch Karpát možno stretnúť rozmanité druhy pastierskych píšťaliek.
Regióny Łemkov a Bojkov sú posledné na sever oblasti kam siaha hudba čardáša a verbunku, tak známych a obľúbených na južnej strane Karpát. Veľmi veľa piesní je založených na tejto hudbe. Charakteristický je výskyt synkopy.
Veľmi dôležitou kultúrnou zaujímavosťou je fakt výskytu kołomyjky už v regióne západných Bojkov. Tu, v našich Bieszczadach sa tancovali a spievali bláznivé zábavné kołomyjky, ktoré do dnes znejú pod poloninami Východných Karpát až po Rumunsko. Ide o tradície, ktoré si nepochybne zaslúžia pokračovanie. Príkladom východokarpatského pastierskeho tanca je efektný tzv. zbojnícky – Arkan.
Doplnkom scenérie podhorského mestečka či dediny bol túlavý starec – hráč na lýru, ktorý pri žobraní hral na kľukovú lýru náboženské piesne, svetské balady, novinky z ďalekého sveta. Na svadby, rodinné slávnosti alebo iné pre spoločenstvá dôležité udalosti boli pozývaní karpatskí Cigáni.
