Juhovýchodná časť poľských Karpát je silne zmenená ľudskou činnosťou, a to tak poľnohospodárskou, ako aj lesohospodárskou. Týmto spôsobom vznikla kultúrna krajina pozostávajúca z dedín v krajine údolí s ornými políčkami, lesmi na svahoch a podvrcholovými lúčnymi spoločenstvami s črtami alpínskych lúk. Po vysídlení obyvateľstva mnohé ekosystémy podľahli čiastočnej renaturalizácii, lesnatosť sa výrazne zvýšila (85 %) a hustota obyvateľstva zostáva na veľmi nízkej úrovni (menej ako 10 obyvateľov na km2). Príroda opätovne získava ľuďmi opustené roľnícke oblasti a chránené lesy, ale stále sú viditeľné stáročiami vtlačené stopy ľudskej ekonomiky. Prírodná a kultúrna krajina sa medzi sebou preplietajú. Týmto spôsobom vzniklo jedinečné, nezvyčajné prostredie biodiverzity s charakterom unikátnym v celej Európe.

Zvláštnemu záujmu turistov sa tešia Bieszczady. O ich jedinečnosti svedčí fakt, že sú opätovne divoké. Biodiverzita je výsledkom geografickej polohy, na rozhraní styku východo a západokarpatských vplyvov. Vzhľadom na vysoké zalesnenie je tento región baštou pre mnohých veľkých cicavcov, tak bylinožravých so zubrom na čele, ako aj dravých s vlkom, medveďom hnedým, rysom a divokou mačkou. Stretneme tu aj veľa dravých vtákov, pretože tu nájdu vhodné miesta na hniezdenie a možnosť získania potravy  na otvorených trávnatých priestoroch. V súvislosti s tým, že časť lesov má charakter pralesa s veľkým množstvom starých stromov a práchnivejúcich pňov a na lúkach je veľa kvitnúcich rastlín, tak aj entomofauna je tu veľmi bohatá.

Pre Bieszczady je svojské pásmové usporiadanie vegetácie. Vyskytujú sa tu len tri písma: pásmo pahorkatín (asi 500 – 550 m n. m.), pásmo dolného regla (1100 – 1250 m n. m.), karpatská bučina zaberá najväčšiu plochu a pásmo lúk (subalpínskych lúk), kde na skalných výbežkoch možno vidieť fragmenty alpínskej vegetácie. Bieszczadské vrcholy nie sú príliš vysoké, takže je odôvodnené, že niet pásma turni.

Na ochranu poľskej časti Východných Karpát bol vytvorený Bieszczadský národný park (29 200 ha). Po tom, čo sa na území parku skončilo široko sa vyskytujúce pasenie dochádza k procesom renaturalizácie nelesných ekosystémov. Ako vyplýva z mnohých vedeckých štúdií, tieto procesy privedú k tomu, že zmizne biodiverzita. Do určitej miery proti tomu pôsobí kosenie a klčovanie časti lúčnych areálov. Lepšie je však využívať extenzívne pasenie, čo je dôvod, prečo v parku sa pasie v troch oblastiach, v tzv. Krajine údolí, čiže na území bývalých dedín. Na pasienkoch pre kravy a ovce sa nachádzajú salaše, kde turisti môžu zhliadnuť proces výroby syra, ako aj si ho kúpiť. Prístup k salašom je dobrý a v zásade nevyžaduje si odbočenie z chodníkov.

Rozhodujúcu väčšinu plochy Bieszczadzkého národného parku zaberajú lesy, pričom iba 9 % sú nelesné plochy vrátane polonín, čiže alpínske a subalpínske lúky, ktoré sa nachádzajú nad pásmom lesa. A vlastne tie určujú špecifickosť tohto parku. Poloniny vznikli prirodzene, ale využívanie na pasenie, ktoré tu v podstatnej podobe existovalo od prelomu 15. a 16. st., rozšírilo ich plochu a ovplyvnilo druhové zloženie rastlinných spoločenstiev.

Roľnícke hospodárstvo sa samozrejme rozvíjalo aj v údoliach, kde na vyklčovaných miestach vznikali ďalšie dediny a kde väčšina ornej pôdy pozostávala z lúk a pasienkov. Od čias, keď na vlne valašského osídlenia vznikali obce, ľudský tlak na životné prostredie zaznamenával veľké výkyvy. Obce sa rozširovali, ale aj občas bezmála vyľudňovali, často v dôsledku nájazdov a rabovania, migrácií a klimatických zmien. Menili sa sociálne vzťahy, priebeh hraníc. To všetko ovplyvnilo životy obyvateľov a teda aj krajinu, kde žili. Najdôležitejšou oblasťou ekonomiky v tejto oblasti bolo roľníctvo a predovšetkým pastierstvo. Vzhľadom na horskú polohu, neúrodné, ťažké pôdy a svahovitosť úbočí len roľníctvo založené na pastierstve dávalo šancu na úspech. Preto vznikali ďalšie horské lúky a pasienky, rozširovali sa poloniny.

Pastierske využívanie pastvín, ktoré trvalo približne päťsto rokov, výrazne zmenilo druhové zloženie a štruktúru prírodných rastlinných spoločenstiev. Intenzívne pasenie a rúbanie kríkov viedlo k zmenšeniu oblasti lesa, rozšíreniu sa podobných pasienkov a zároveň degradácii sa nevyhli vysokohorské trávnaté porasty, rašeliniská a skalná vegetácia. Po asi 80 rokoch od zániku pastierstva bol robený výskum, v rámci ktorého sa zistilo výrazné zvýšenie fytocenotickej rozmanitosti polonín. Obnovujú sa subalpínske spoločenstvá, skalné, alpínske trávne porasty a ďalšie spoločenstvá, vrátane kríkov. Súčasne sa vlastne úplne vytratili príbuzné spoločenstvá.

Západne od Bieszczad ležia Nízke Beskydy, je to rozľahlé pásmo pomerne nevysokých hôr, ktorých podložie tvorí karpatský flyš, čiže sedimentované skaly. Ležia sčasti v Poľsku (najvyšší poľský vrchol je Lackowa 997 m n. m.), sčasti na Slovensku (Busov 1002 m n. m.).

Príroda Nízkych Beskýd má prechodný charakter medzi Východnými a Západnými Karpatmi. Vzhľadom na to, že sa nevyskytuje dub, smrek, jelša lepkavá, topoľ biely a čierny a v mizivom množstve hrab ráta sa táto oblasť do horskej bezdubovej sféry.

Vyskytujú sa tu len dve pásma: pásmo pahorkatín (do 500 m n. m.) a dolný regel. Dolný regel vo väčšine zarástli lesy, typickým spoločenstvom sú bukovo-jedľové lesy (Fagetum carpaticum). Väčšie lesné komplexy dobre zachovanej karpatskej bučiny nájdeme na svahoch Magury Wątkowskej, severnom svahu Magury Małastowskej a na úbočiach doliny Wołośca.

Do výšky 700 m n. m. sa dosť intenzívne vyskytuje jedľa, tvoriac niekedy kompaktné porasty. Vyššie už postupne ustupuje buku. V najvyšších, vrcholných zónach sa vyskytujú bezmála čisto bukové lesy. Najviac je úrodnej karpatskej bučiny, menšie plochy zaberá kyslá bučina. Neveľké plochy, hlavne na strmých svahoch zaberajú porasty javora, pomerne vzácne v Karpatoch. Nečasto sa stretávame s dubohrabovým hájom, miestami so zastúpením lipy, hlavne na svahoch alebo popri tokoch, v nižších častiach dolín. Medzi lesmi dolného regla sa vyskytujú aj starodávne pasienky, hlavne v podobe tráv charakteru neúrodných trsnatých tráv alebo vresoviska. Postupne zarastajú borievkou, šípovou ružou, trnkou, jelšinami a borovicou.

Pásmo pahorkatín je vo väčšine zabrané obrábanými poľami, lúkami a pastviskami, neveľkú časť predstavujú pláty miešaných lesov s jedľou, brezou a osikou. Lesy sa vyskytujú hlavne na strmých svahoch. Tam, kde svahovitosť terénu nie je veľká, hranica lesa v dôsledku ľudskej činnosti sa presunula do hôr. Charakteristické pre Nízke Beskydy je to, že značná časť roľníckeho územia je opustená a postupne podlieha renaturalizácii. Hlavným procesom je postupné zarastanie stromami a krovmi. Prvé sa na opustených poliach a pastviskách objavujú brezy, borovice, jelše sivé a borievky.

V centre Nízkych Beskýd sa nachádza Národný park Magura, v jeho južnej časti priľahlú oblasť parku predstavuje Jaśliská chránená krajinná oblasť. Podstatná časť Beskýd podlieha ochrane podľa zásad Natura 2000. Vyznačených je tu tiež niekoľko rezervácií.

V Národnom parku Magura (plocha 19 439 ha) dominujú lesné ekosystémy (18 531 ha). Oblasť prameňa Jasiołky a Wisłoku chráni Jaśliská chránená krajinná oblasť. Typickým prvkom oblasti sú lúčno-pasienkové komplexy starodávnych obcí: Jasiel (rezervácia Źródliska Jasiołki), Czeremcha a Lipowiec.

Na chránených územiach hniezdi veľa druhov veľkých dravých vtákov – orly skalné, orly krikľavé, výry skalné. Nelesnaté územia sú pre nich dôležitým miestom získania potravy.

Človek sa v dnešných Nízkych Beskydách objavil už v neolite, ale jeho vplyv na životné prostredie bol zanedbateľný. Podstatnejšie premeny v životnom prostredí sa začali od 14. st., keď sa tu začalo osídľovanie. Počiatočné štádium osídľovania Nízkych Beskýd, do 18. st., bolo primárne spojené s odlesňovaním riečnych údolí, rozširovaním lesných čistiniek menených na pasienky a dvíhaním dolnej hranice lesa. Od 19. st. spolu s nárastom počtu obyvateľov vzrástol tiež tlak na životné prostredie, začala sa fragmentácia lesov, nižšie položené pasienky ustupovali v prospech ornej pôdy, zatiaľ čo vyššie položené, často na svahoch, pasienky sa stali biednejšie a zmenili sa na psie trávne porasty a vresoviská. Vysídlenie obyvateľstva po druhej svetovej vojne spôsobilo náhle ukončenie hospodárenia na pôde a počas nejakého času aj v lese, čo samozrejme malo za následok významné zmeny v prírode. Región stratil viac ako polovicu obyvateľstva. Niektoré dediny sa úplne vyľudnili a ľudia sa už sem nikdy nevrátili, priestory kedysi husto osídlených údolí zostali úplne prázdne. Samozrejme, toto malo svoj vplyv na zmenu štruktúry využívania pôdy. Trávnatý porast zarástol staré orné polia, les vstúpil na starodávne lúky a pasienky väčšinou v dôsledku prírodného zalesnenia pionierskymi druhmi, výsledkom čoho je prechodná štruktúra lesa s brezami, borovicami, jelšami a borievkami, tu i tam doplnená o vysadené smreky a smrekovce. Lesnatosť sa podstatne zvýšila, na niektorých miestach klesla dolná hranica lesa.