Najviac pastierskych prvkov sa zachovalo v kultúre a oblečení obyvateľov najvyšších častí našich hôr, t. j. Bieszczad. Tam, kde sa nachádzali vhodné, rozsiahle suché lúky na pasenie – poloniny. Čím vyššie, tým väčší bol podiel chovu na gazdovstve, a teda pastierstva. Čím nižšie, tým viac dominovali roľnícke činnosti a pastierstvo plnilo doplnkovú funkciu. Výborne to vidieť na krojoch a zvykoch. Čím nižšie oblasti, tým viac mizne profesia baču a juhásov. Čím vyššie, tým väčší podiel ovčej vlny v kroji, najmä svetlej.
Prvok charakteristický pre horských pastierov je valaška (bartka, sokyra, sokyrka, topirec, kełef). Je to relikt dávnych čias stredovekého pôvodu, keď každý juhás musel byť súčasne bojovníkom. Bolo potrebné chrániť svoje stáda nielen pred divokými zvieratami, ale aj pred rôznymi typmi zlodejov a lúpežníkov. Bola to však ľahká, praktická a univerzálna zbraň. Časom nevyhnutnosť juhása a baču. Mala rôzne podoby, z ktorých najpopulárnejšia je forma sekerky – relikt starodávneho bojového topora. Pripomienkou stredovekého čakana alebo obušku bol slávny huculský kełef. Iným, zas charakteristickým prvkom kroju pastiera – gorala je široký pás czeres (bačovský pás, trzos, čéres). Kedysi plnil funkciu stredovekého polpanciera, ktorý chránil mäkké orgány pobrušnice nielen pred zásahom noža, jataganu, päste alebo nohy, ale tiež pred kopnutím kopytom alebo udretím rohom zvieraťa. Podopieral tiež trup počas snahy predísť „pruhu“. Plnil doplnkovú úlohu príručných skrýš pre najviac potrebné veci a reprezentatívnu funkciu.
Ďalším prvkom oblečenia je pokrývka hlavy. Najznámejší je klobúk (kapeluch, klopuk, kłobuk, krysania atď.) Klobúky, ktoré nosili karpatskí gorali sa vyvinuli v priebehu storočí v závislosti od módy a dostupných materiálov či dielní ich produkcie. Záležalo tiež na majetnosti ich vlastníkov. Najobľúbenejšie a najstaršie boli jednoduché klobúky domácej výroby, vyrobené z plsti podľa osobitných pravidiel. Zvyčajne nemali (alebo mali slabo) samostatný lem. Postupom času sa rozrástol a nachýlil smerom dole, smerom hore alebo zostával rovno. Klobúk s mierne sklonenou prírubou je na Podhalí obľúbený. S rovnou naopak je to huculská „krysania”. Väčší okraj klobúka chránil nielen hlavu, ale aj krk a ramená pred slnkom a dažďom. V regióne Łemkov a v regióne Bojkov sa veľmi rozšírili klobúky so zdvihnutým lemom, často nazývané uhorské, čiže maďarské. V regióne Bojkov sa tiež nazýval „hałamućkyj kapeluch”. Klobúky s viac či menej zdvihnutou obrubou (niekedy dokonca zvislou) sa popularizovali v 19. st., najmä v blízkosti maďarských hraníc. Gorali z Bieszczad či Nízkych Beskýd často chodili na tzv. maďarskú stranu. Putovali na juh najmä počas sezóny kosenia sena a zberu obilia, ktorá sa vďaka teplejšiemu podnebiu začínala asi o tri týždne skôr než doma. Keď sa vracali domov, tak nakupovali v maďarských mestách a tým domov prinášali nové módne trendy. Po skončení vlastnej žatvy opäť putovali na juh, aby sa najali na práce pri vinobraní. Okrem klobúkov získavali v starom Uhorskom kráľovstve iné potrebné a na dedine nedostupné predmety. Ako boli gombíky, latky, výrobky z kovu, mužské a ženské ozdoby, topánky (maďarská obuv) atď. V lete muži nosili slamené klobúky, v zime vysoké baranie čiapky – kučmy či baranice (szapka) obšité plátnom. V horách sa tiež nosili vlnené magierky. Dievčatá chodili s holou hlavou, ktorú mohli zdobiť stužky, venček alebo čipka. Boli vpletené do vrkočov. Keď sa dievča vydalo a stalo sa nevestou, chodenie s holou hlavou už neprichádzalo do úvahy. Muselo nosiť čepiec (oczipok), pod ktorým boli vlasy spletené do drdolu (hymli). Robil sa z liesky, jablone alebo drôtu. Ženy nosili na hlave šatku (región Łemkov – facełyk, na ramenách ľanovú alebo vlnenú prikrývku).
Ďalším, o nič menej zaujímavým prvkom kroju goralov z východných Beskýd boli topánky. Práve tie boli najdôležitejším znakom postavenia ich vlastníka. Bolo bežné chodiť boso, ak bolo počasie priaznivé. Najmä deti zriedka používali topánky. Ručne vyrábané kožené topánky to zvyčajne krpce (krpce, východný región Łemkov a západný región Bojkov – chodaky, región Bojkov a región Huculov – postoły). Líšili sa hlavne spôsobom „skladania“ a spájania kože na prstoch. Čím viac na východ, tým viac mali vyvýšenú špičku. Zaväzovali sa vlnenou šnúrkou alebo remienkom. Bohatší gazdovia mali kožené, vysoké topánky: tzv. „poľské“ s tuhou holeňou, „ruské“ s mäkkou holeňou alebo „maďarské“ vzorované podľa topánok husárov. Vyskytovali sa aj ruské sapogy (saphy). Bohaté gazdiné a nosili črievičky alebo čižmy kozáčky. Chudoba lipové dreváky (drewniaky, derewjanyky, dowbanky). Objavovali sa aj topánky zhotovené zo slamy, s drevenou podošvou (słomianyky).
Nohy sa zabaľovali do onúc (v zime aj so slamou). Na začiatku 20. st. sa začali vyrábať vlnené ponožky.
Muži nosili ľanové nohavice v lete – nohałky, portky, gaci – v zime zas vlnené chołosznie. Boli najčastejšie ozdobené farebnými pruhmi a lemovkami. Niekedy dierky boli dekoratívne obšité. Bežné boli chołosznie s dvomi rázporkami alebo jedným – umiestneným mierne nabok. Pretože neexistovali zipsy a gombíky boli veľmi drahé, dva rázporky (alebo 1 mierne nabok) umožňovali odchýliť polku chołoszni v prípade „potreby“.
Chołosznie držal kožený opasok alebo remienok vedený cez pútko nohavíc a záklopku rázporka.
Ženy vo východnom regióne Łemkov nosili farebné, farbené sukne (kabaty, farbanky, wybijky – staršie sukne boli biele a ozdobené len prišitými farebnými stuhami) a zásteru, niekedy ju volali zapaska, čo je odvolávka na inú staršiu formu ženského oblečenia.
Pod zásterou bola v sukni spodnička „podiłok” z obyčajného ľanu, ktorá umožňovala rozšíriť alebo zúžiť sukňu bez nutnosti ju opravovať.
Mužským vrchným odevom bola huňa, kurtak alebo sirak (v regióne Bojkov), zatiaľ čo u Łemkov charakteristická, plátenná čuhaňa (czuha) s golierom dlhým takmer do pása.
Na košeľu sa obliekal lajblík, u Bojkov bola oveľa dlhší ako u Łemkov. U Bojkov zvyčajne tmavo hnedý, u Łemkov modrý. Lajblíky boli vyrobené z vlneného plátna.
Na západe regiónu Łemkov, ako aj vo východnom regióne Łemkov a v regióne Bojkov, v dedinách bližšie k mestským centrám, ženské lajblíky boli vytláčané korzetmi, prichádzajúcimi spolu s mestskou a kaštieľskou módou.
Postupne bola tiež archaická geometrická výšivka vytlačená módnymi a popularizovanými kaštieľskymi a mestskými vzormi – hlavne kvetinovými.
Košeľa (giezło) v našich horách bola nazývaná „soročkou“. Mala jemne plisovaný prechod do manžiet a k okraju stojaceho goliera. Manžety, okraje stojaceho goliera a veľmi často miesta na hrudi (čím viac na východ, tým viac) boli vyšívané.
